Čo minister vnútra Roman Mikulec nevie.

Autor: Ivan Mlynár | 7.5.2020 o 16:47 | Karma článku: 10,90 | Prečítané:  8417x

V texte zverejnenom 26.3.2020 pod názvom „ Prvý omyl ministra vnútra Romana Mikulca ? „ vyzývam nového ministra k systémovým zmenám, teda k reforme a taktiež kritizujem autoritatívny spôsob riadenia polície na všetkých úrovniach.

Problémy však siahajú oveľa hlbšie a pokiaľ si neuvedomíme všetky súvislosti, budeme liečiť len symtómy bez toho, aby sme sa dostali ku koreňom.  Takže, aby sa naše úvahy nekĺzali  len po povrchu,  nájdime odvahu vstúpiť do priestoru, ktorý nie je úplne zaistený hmatateľnými dôkazmi a  položme si otázky, ktoré sme si predtým nekládli. Prečo v polícii aj po tridsiatich rokoch budovania demokracie funguje socialistický model riadenia, prečo boli doposiaľ všetky snahy o jeho zmenu neúspešné, komu tento systém vyhovuje, aké má následky a ako by mohla vyzerať chvíľa, ktorá tento stav zmení.  

              Keďže stav v polícii kopíruje stav v našej spoločnosti, je možné vysloviť jednoznačný záver, že autoritatívny spôsob riadenia , ktorý pácha nenapraviteľné škody  nielen na polícii ako takej , ale aj na samotných policajtoch je výsledkom snaženia manažérov moci – politikov počas celých  uplynulých tridsať rokov. Vytvorili z polície obchodnú spoločnosť , kde sa neuplatňuje verejný záujem, ale polícia sa stáva zbraňou v rukách  práve vládnucej garnitúry a týmto spôsobom sa efektívne využíva a zneužíva.  Tento systém, ktorý je charakteristický trvalou neúctou k iným názorom a popieraním kritického myslenia  vygeneroval do riadiacich pozícií ľudí, ktorí sa s ním stotožňujú, udržiavajú ho pri živote a obsadzujú do podriadeným pozícií im lojálne persóny. Polícia funguje na princípoch – ak kritizuješ mňa, si nelojálny voči polícii ako takej,  drž hubu a krok a budeš mať zaistené určité sociálne benefity. Tento spôsob riadenia ( ktorého súčasťou je aj systém nezmyselných štatistických ukazovateľov )   dostáva radových policajtov pod permanentný stres, ktorý má pre nich negatívne psychické, fyzické, ale ak sociálne dôsledky. Všetko musí byť merateľné, odvážiteľné, ohodnotiteľné a prirodzene niekoľkými spôsobmi zaznamenané . Výsledok toho je, že tí čo neodišli do „ civilu „ odišli do vnútornej emigrácie,  prepadli sa do rezignácie a nevyvíjajú žiadne aktivity. Z mojich bývalých kolegov z prvej polovice deväťdesiatych rokov, keď som nastupoval na vtedajšiu vyšetrovačku je 75 %  vo vyšetrovateľskom nebi a všetci podľahli onkologickým ochoreniam. Teraz by mali 50  až 70 rokov.  Som odtrhnutý od reality keď medzi ich pracovným prostredím plným nervozity  a strachu a ich koncom nachádzam súvis ? Napriek tomu že pravda sa musí hľadať prostredníctvom   slobodnej diskusie, zdôrazňujem slobodnej , strach , stres a nervozita sú v  polícii je tak rozšírené, že moji kolegovia sa boja niektoré moje kritické texty lajknúť na fb a vrcholom straty sebaúcty bolo to, že keď  som v jednom texte kritizoval Jaroslava Spišiaka, niektorí kolegovia sa nebáli len o moju existenciu, ale dokonca aj o svoju.

              Naozaj nechcem do aj tak otrávenej atmosféry prilievať ďalšiu kvapku pesimizmu, nežiadam pri polícii o animálnu formu slobody , kde si každý môže urvať čo chce. Uvedomujem si , že kto chce byť slobodný, musí za to byť ochotný niečo zaplatiť, v tomto prípade je to vysoká miera zodpovednosti, ktorú cenu radoví policajti iste s ochotou zaplatia.

              A ako vyzerá chvíľa, ktorá tento stav zmení ? Pán Mikulec,  dokážte že tá chvíľa práve nastala. Predstavte nám     ľudsky vhodnejšiu tvár polície, netolerujte v riadiacich pozíciách arogantných majiteľov pravdy, nedovoľte aby sa na vyprázdnené miesta nasťahovala „ hospodská  politická kumpánia „. Myslieť si, že všetko zariadi reforma  ( úplne oddelíme kriminálnu políciu od poriadkovej, zrušíme krajské riaditeľstvá, zmeníme inšpekciu MV ,  atď , atď ) a vzťahy sa upravia  dodatočne je marxizmus namodro a  manifestácia straty súdnosti  Morálka, empatia a slušnosť nie sú nadstavba, ale základňa, vezmite políciu z rúk ľuďom ktorí si zo svojho života škrtli  tieto kvality a tento priestor vyplnili pseudohodnotami ako sú karierizmus.

              Keďže nie som žiadny „ public intelectual „ – intelektuál vyjadrujúci sa k spoločenským problémom, len obyčajný policajt, nemám žiadny lacný recept na zmenu. Viem  že zmena myslenia a riadenia polície nie je jednorázový  proces, ale ak sa stotožníme s terajším stavom, nebude to tolerancia, ale ľahostajnosť. Ak sú kultúra a školstvo portrétom spoločnosti, polícia a spravodlivosť  sú v modernej spoločnosti seizmografom demokracie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Kedy advokáti pracujú zadarmo

Vznikol u nás prvý pro bono rebríček.

Stĺpček Jakuba Fila

Figa borová v podaní Igora Matoviča

Krajina si zaslúži mať príčetného premiéra.


Už ste čítali?