Petrovi Pellegrínimu, mentálne uviaznutému v komunizme sa venovať nebudeme, pretože ho považujem len za dôkaz, že Smer je bezodný sklad na boľševické náhradné diely.
Ak chceme objektívne pomenovať tieto dve folklórne napodobeniny minulosti, nepochybne patriace medzi vymierajúcu generáciu nepoučiteľných leninistov, narážame na hranice slovenského jazyka a vlastnej predstavivosti. To, že Mečiar a Fico sú predstaviteľmi sociálnej demokracie je urážlivá a zlovolná lož, ktorá sa ujala preto, lebo mnohým vyhovovala.
Nie je však kritika duševne prázdneho Igora Matoviča, ktorý prepadá ilúziám že zachraňuje svet, celej jeho podivne zlepenej strany a jeho neblahého politického manželstva s Borisom Kollárom pre ktorého je politika možnosť ako zobchodovať vlastné záujmy spochybňovanie výsledkov posledných parlamentných volieb ? Nie, rešpektujem že je predsedom legitímne zvolenej vlády a má nárok na svoje štyri roky. Napriek tomu, že si v plnej miere uvedomujem, že po moste kritiky Igora Matoviča je treba našľapovať veľmi opatrne, pretože vedie cez hlbokú priepasť menom návrat Róberta Fica. Neznamená to, že nevidím že svojím chovaním, charakteristickým neurotickou anomáliou zaoberať sa samým sebou ťahá celú spoločnosť dole. Vnímam, že mlčanie nemôže byť formou komunikácie predsedu vlády s občanmi, nemôže ňou byť ani bezduché táranie. Nevšimol som si u neho žiadne záblesky štátnickosti a nezvláda konfrontáciu s vlastnými slabosťami.
Nie je účelom tohto textu démonizovanie Mečiara, Fica a Matoviča, tým už nič nevyriešime. Politici sú totiž nami zvolený personál, sú výtvorom našich myslí. Naša predstava o tom ako by mali vyzerať politici odráža stav našej mysle, náš charakter. Občan a volič sa nikdy nemôže zbavovať zodpovednosti za svoju voľbu ani skrývať sa za kritiku politických predstaviteľov. Volíme opakovane politikov, ktorí majú potrebu vymedzovať sa voči iným formou nenávisti , vyberáme ich nie podľa vzdelania, duševných a duchovných hodnôt, ale podľa razancie s ktorou odmietajú čokoľvek napriek tomu, že už nemáme vo voľbách politickú povinnosť uloženú totalitným režimom ako v minulosti.
Voliť nositeľov skutočných hodnôt v našich zemepisno-kultúrnom pásme je však vybočením z masy
Výsledkom je , že naša spoločnosť je rozdelená ako nikdy predtým a to mierou osobnej frustrácie. Zmena nesmie spočívať v lacnej „ modernizácii „ . Musíme v prvom rade sami prekročiť a opustiť svoj spôsob myslenia, vnímania, chápania, svoje zažité stereotypy. Spoločnosť potrebuje mať pred očami osobnosti vyžarujúce pokoj, múdrosť a empatiu. Raz, v prezidentských voľbách sme to už dokázali. Našim spojencom musí byť zdravý rozum, umožní nám triezve rozlišovanie a zodpovednú voľbu a som si istý, že ak dostaneme ponuku v podobe novej progresívnej politiky, znovu si nezvolíme plochý a duševne chudobný svet, politikov s intelektuálnym a morálnym deficitom.